Lotrova úžasná kázeň

napísal  Jozef

V Božom Slove je zapísaných veľa príbehov a udalostí, všetky sú napísané pre nás a majú nám čo povedať. Predsa však sú niektoré z nich také, ktoré mňa osobne obzvlášť oslovujú ba až fascinujú. O jednom z nich – ako ku mne hovorí - by som sa rád podelil aj s vami.

Skúsme si predstaviť – nakoľko je to len možné – situáciu, v ktorej sa táto nezvyčajná udalosť odohrala: Na mieste, ktoré bolo vonku za hradbami mesta a ktoré nieslo nie veľmi ľúbivé pomenovanie – Lebka, stoja tri drevené rímske v úvodzovkách „šibenice“ – teda kríže. Na každom z nich visí, z rukami a nohami pribitými klinmi do drevených brvien kríža, skrvavené, nesmierne krutým rímskym bičovaním zohavené a doráňané ľudské telo. Ukrižovaní sú vystavení páľave slnka, bez možnosti skryť sa pred ním a utrieť si stekajúci pot a krv. Trpia neprestávajúcimi krutými bolesťami. Každý pohyb, každé vyrieknuté slovo, len znásobuje túto bolesť. Kríže sú strážené drsnými vojakmi rímskej légie, ktorí sú zvyknutí na takéto kruté popravy. Sú strážené preto, aby sa snáď niekto z ľudí nepokúsil odsúdencom pomôcť. Takých ľudí tam však ani niet. Naopak, je tam zástup, z ktorého sa mnohí cynicky posmievajú, dokonca aj tí, ktorí chcú byť váženými predstaviteľmi a zástupcami ľudu. Mimochodom, pri tom posmievaní si ani neuvedomovali, ako sa preriekli a priznali ku svojmu podvodu. Keď totiž priviedli – toho čo visel uprostred – k Pilátovi, tvrdili: „keby tento nebol býval zločincom, neboli by sme ti ho priviedli“. A čo teraz o ňom oni sami vyznali? „Iným pomáhal ....“ a „Dúfal v Boha ...“. Nie je to úžasné? Tí, ktorí sa postarali o to, aby skončil na kríži ako zločinec, teraz sami vyznávajú, že tam visí zbožný a dobrý! Avšak im ide teraz o posmech, potupu, chcú ku fyzickému utrpeniu pridať ešte aj psychické – duševné muky. Teda pre úplnosť - je tam aj zopár ľudí, ktorí sa nevysmievajú, ale tí stoja len v bezpečnej vzdialenosti, sú z toho všetkého zdesení, prestrašení a zúfalí, vôbec nevedia a nerozumejú, čo sa to práve odohráva.

V tejto krajne vypätej atmosfére však dôjde k niečomu, čo mňa osobne veľmi fascinuje. Najskôr sa jeden z tých troch strašne trpiacich mužov pridá ku okolostojacej väčšine – nad čím sa asi nikto nepozastaví – a zvolá: „Či nie si Ty Kristus? Zachráň seba i nás!“ Neubránim sa podozreniu, že za týmto výkrikom niekto stojí. Až príliš mi to pripomína slová: „Ak si Syn Boží, ... urob ... (aby si nezomrel od hladu), ...zoskoč ... (aby si bol slávny)...“ Možno to bol posledný pokus pána temnosti, zmariť – tesne pred dokončením – úžasné dielo záchrany a spasenia. Vtom sa však niekto ozve. Niekto, od koho by to nikto nečakal, bol to jeho „kolega“ lotor, zločinec slovami: „Ani Ty sa nebojíš Boha?“ Je úžasné, že tento zločinec spoznal, že to, čo sa tu deje je možné len preto, že tu u nikoho niet bázne Božej. Začína tu znieť veľká, doslova fascinujúca kázeň z Golgoty: Nebojíš sa Boha, aj keď vieš, že žiješ posledné hodiny svojho života? Ide ti len o tvoj biedny holý život a vôbec ťa nemrzí, prečo si žil tak, že si takto skončil? Veď my dvaja zaslúžene trpíme! Nič iné sme si nezaslúžili. Ale tu nejde o nás, my sme tu len do počtu. Ide o toho tu v strede medzi nami! Ten tu predsa vôbec nemal byť! Veď on neurobil nič – ale skutočne nič – zlého!

Ako nám záleží na našich kolegoch, ktorí sú často súčasťou davu, ktorý sa buď nezúčastnene prizerá, alebo sa posmieva „bezmocnému“ Kristovi? Tomuto druhému lotrovi záležalo ešte aj na tom jeho „kolegovi“, ktorý blúdil a ešte ho stihol aj napomenúť a ukázať mu na Spasiteľa.

Už dávnejšie som premýšľal nad tým, ako to bolo možné, že jeden zo zločincov, ktorý myslím si že nepatril ku tým, ktorí chodili v zástupoch za Pánom Ježišom aby ho počúvali, to by zrejme neskončil na kríži - ako prišiel ku viere nevieme, teda ako bolo možné, že v situácii, ktorej vtedy nikto ani len z tých najbližších učeníkov samotného Pána Ježiša absolutne nerozumel, vyriekol také úžasné vyznania. Je to až fascinujúce, že bol vtedy jediný, ktorý v tom strašne zohavenom a úplne bezmocne visiacom "mužovi bolesti" (o ktorom to prorokoval Izaiáš) videl a spoznal Mesiáša. Od koho sa to dozvedel ? Ja osobne mám na to také moje súkromné možné vysvetlenie, ktoré však nechcem nikomu vnucovať – keďže to nie je v biblii jednoznačne napísané. Myslím, že je celkom pravdepodobné, že ako odsúdenec čakajúci na svoje zbičovanie pred popravou, mal možnosť vypočuť si na vlastné uši vypočúvanie Pána Ježiša pred Pilátom, teda ten rozhovor, ktorý nám zapísal Ján (18. 33 nasl). Tam sa mohol dozvedieť o kráľovstve Pána Ježiša, ktoré nie je z tohto sveta (lotor uveril, že Pán Ježiš ide do svojho kráľovstva – tak to vyznal) a že On sám je jeho kráľom („Tak predsa si kráľ!“ povedal Pilát). Pilát tiež najmenej trikrát vyhlásil, že Pán Ježiš je nevinný, že on na ňom nenachádza nijakej viny. Pre zločinca odsúdeného práve Pilátom na trest smrti, to muselo byť veľmi silné svedectvo, keď rímsky vladár, ktorý vôbec nemal povesť ľudomila, niečo také vyhlásil. Teda nech to už bolo akokoľvek, tento zločinec teda uveril – v bezprostrednej blízkosti konca svojho života, že tento Ježiš je nevinný a navyše že je dokonca kráľom nebeského kráľovstva, do ktorého je možné sa dostať len „po známosti“ a len z milosti . Áno po známosti, lebo len ten sa do neho dostane, na ktorého sa Pán „rozpomenie“, koho Pán pozná ako svojho, (Ján 10.14-28,Gal 4.9a ...), komu nezaznie ono strašné „Neznám vás, odíďte...“

Či už sa to tento človek dozvedel z Pilátovho domu alebo z iného zdroja na tom tak veľmi nezáleží, dôležité a veľmi vzácne je však jeho vyznanie, ktoré zaznelo vtedy nad Golgotou. Čo všetko stihol – keď mu každé vyrieknuté slovo spôsobovalo bolesť – povedať! Okrem spomínaného napomenutia kolegu lotra, to bolo vyznanie svojich hriechov (my spravodlivo dostávame zaslúžený trest za to, čo sme popáchali), potom ono vyznanie, že Pán Ježiš neurobil nič zlého. To by sme možno mohli dokonca klasifikovať aj ako priznanie Jeho Božstva (veď „Nikto nie je dobrý iba Boh“, o nikom z ľudí sa nedá povedať, že „neurobil nič zlého“) a že teda trpí nezaslúžene ako jeden zo zločincov – rovnako ako oni. Potom nasleduje jeho „obrátenie sa“ k Pánovi Ježišovi – otočiť sa mohol nanajvýš len hlavou, ale z toho čo tam zaznievalo je zrejmé, že jeho obrátenie bolo nepochybne aj vecou srdca. Slová „srdcom veríme na spravodlivosť a ústami vyznávame na spasenie“ sa pri ňom jednoznačne naplnili. Dokonca môžeme povedať, že aj tie: „Ak ústami vyznávaš Pána Ježiša a v srdci veríš, že ho Boh vzkriesil z mŕtvych, budeš spasený“. Veď on – ten lotor svojim vyznaním potvrdil, že verí vo večný život a verí, že Pán Ježiš nezostane v ríši mŕtvych, ale ide do svojho kráľovstva, teda, že do neho príde. On uveril vzkrieseniu Pána Ježiša ešte skôr ako k nemu došlo. Nie je to úžasné? Učeníci tomu nemohli uveriť ani vtedy, keď to už bolo skutočnosťou. Skutočne je to úžasné, že Pán môže niekomu darovať takú milosť, že ak je aj v nepredstaviteľne ťažkej a desivej situácii, uprostred utrpenia vlastného i druhých, vtedy keď to navonok vyzerá, že víťazí len zloba, nenávisť, nadutosť a krutosť, on môže vidieť otvorené nebo a budúcnosť v Božom kráľovstve. To je možné len pohľadom viery na ukrižovaného a zmŕtvychvstalého Spasiteľa, obrátením svojich očí, úst, hlavy, srdca k Nemu. Oslovením „Pane Ježiši“ tento muž vyznal Ježiša ako Pána a je zrejmé, že ho vyznal aj ako "svojho" Pána. Je to o to vzácnejšie, že vtedy Pán Ježiš vôbec nevyzeral na "Pána". Ďalej slovami „rozpomeň sa na mňa...“ tento lotor svedčí, že spasenie je len z milosti. On si nič nenárokuje, on vie, že nemá žiadnu zásluhu, nič, čím by si mohol zaslúžiť čo len „pohľad na zasľúbenú zem“. Preto len pokorne prosí, ale prosí s vierou, nie ako jeho kolega.

Aj keď je spasenie tohto zločinca priam učebnicovou ukážkou spasenia z milosti – bez skutkov, nesmieme tu nevidieť skutky ako ovocie viery. Božie Slovo hovorí o rôznych druhoch ovocia, ktoré Pán od nás očakáva. Okrem snáď najznámejšieho ovocia Ducha svätého – teda ovocia, ktoré má byť potvrdením, svedectvom, že sme Ducha svätého prijali a že ním aj žijeme a chodíme, hovorí B. Slovo aj o našich skutkoch ako o ovocí nášho života a tak isto o slovách ako ovocí (Mat.12.33-37). No a práve tie slová, ktoré zazneli z toho kríža, ktorý stál po jednej strane od Pána Ježiša, sú tým dobrým ovocím, ktoré očakáva Pán aj od nás. Ovocie toho veriaceho zločinca, ktorý mal už len na hodiny vymeraný život, slúžilo a dodnes slúži – cez Božie Slovo – bibliu mnohým. Môže poslúžiť aj nám a v mnohom.

Po úžasných slovách, ktoré mu zazneli ako odpoveď: „Veru hovorím ti, dnes budeš so mnou v raji“, tento zachránený zločinec stíchol. Nepotreboval ďalšie otázky, nepotreboval ďalšie uisťovanie. Stačilo mu Slovo Kráľa z kríža. Toto zasľúbenie bol jeho poklad - denár, ktorý nezaslúžene dostal tesne pred koncom svojej „pracovnej doby“. S týmto pokladom v srdci mohol už dobojovať boj svojho života – akokoľvek bolestný a trpký - do konca. To ako skončilo jeho telo, už nie je také podstatné (možno tam mal príbuzných, ktorí sa postarali, možno nie), jeho duša – duch patria nebu.